Realizmus v slovenskej literatúre

 

Formovanie metódy a estetiky literárneho realizmu a jeho indivuálnych štýlových prvkov sa začalo po tom, keď sa literárny mesačník Orol otvára mladej realistickej generácii autorov P.O. Hviezdoslavovi, S.H. Vajanskému, J. Škultétymu a J. Vlčkovi. V jeho poslednom ročníku sformulovali J.Škultéty a S.H. Vajanský manifest literárneho realizmu pod názvom Kritické listy.Obsahom tohto manifestu boli zdôvodnenia totožnosti národných a všeľudských záujmov a polemika s tendenciami vtedajšej českej literatúry a so Zolovým naturalizmom. Autori sporu sa dotkli aj sporu národných a esteticko-etických úloh umeleckej tvorby. Východisko z neho hľadali v pojmoch pravda, dobro, krása a myslenie, vôľa, ale aj cit. Oporami ich stanovísk boli: herbartovsko-durdíkovská estetika, ruská realistická literatúra a poznatky tzv. pozitívnych vied (pozitivizmus, darwinizmus, experimentálna fyziológia). V kontexte kritického myslenia a teoretických úvah o pojme literárny realizmus zohrala dôležitú úlohu kniha Jaroslava Vlčka Literatura na Slovensku, její vznik, rozvoj a úspěchy (1881).Dielo bolo prvým pokusom o syntetické zmapovanie novodobej slovenskej literatúry od začiatku 19.stor. a súčasne polemickým názorom J. Vlčka na prežitky romantizmu v slovenskej literatúre. Teoretická a kritická aktivita generačnej skupiny prozaikov, básnikov a teoretikov literatúry sa naplno rozvinula až na stránkach literárnej revue Slovenské pohľady, ktorú v roku 1881 obnovili Jozef Škultéty a S.H. Vajanský.V literatúre tohto obdobia rozlišujeme dve vývinové etapy. Prvá je spojená s menami autorov, ktorí podstatnejšie zasiahli do vývinu slovenskej literatúry v 70.,a najmä v 80. rokoch:Koloman Banšell, Jozef Škultéty, Pavol Országh-Hviezdoslav, Svetozár Hurban-Vajanský, Terézia Vansová, Martin Kukučín, Elena Maróthy-Šoltésová. Druhú etapu reprezentujú diela Jozefa Gregora-Tajovského, Boženy Slančíkovej-Timravy, predprevratová tvorba Ladislava Nádaši-Jégého a Janka Jesenského.
 
Poézia
 
            Slovenská poézia obdobia realizmu sa rodila zo sklamania z jednostranného konceptu romantickej subjektivity. Sklamanie bolo sprevádzané básnickými prejavmi odporu voči nacionálne a sociálne ťaživej realite, odvratom od nej. Zakladajúca osobnosť poézie slovenského realizmu je P.O. Hviezdoslav. Hlavnými znakmi poézie boli princípy realistického detailu, motívy každodenného života aj prírody a myšlienka reálne chápaného vývinu a pokroku. Výsledkom syntézy uvedených znakov je Hviezdoslavova lyricko-epická tvorba,
 
ktorá jednak zavŕšila úlohu národného romantizmu a jednak načrtla genetický model slovenskej kultúry i s jeho potencionálnymi budúcnostnými možnosťami.Model Hviezdoslavovej poetiky a noetiky bol natoľko v popredí záujmu dobového literárneho života, že podnecoval básnické osobnosti svojej generácie k umelecky básnickým výkonom. S veľkými tvorivými lyrickými ambíciami vstúpil do literatúry S.H. Vajanský. Vedúca pozícia Hviezdoslava v slovenskej poézii 80. a 90. rokov 19.stor. bola jednoznačná. Priznal mu ju nielen Vajanský, ale aj jeho rovesníci (Peter Bella-Horal, Ondrej Bella, Pavol Kokeš-Kýčerský, Rehor Uram-Podtatranský, Jonáš Guoth), i o niečo mladší básnici (Izidor Žiak-Somolický, Dlhomír Poľský, Peter Pavel Zgúth-Vrbický, Martin Braxatoris-Sládkovičov a ďalší).
 
Próza       
 
            Próza literárneho realizmu – vo svojej prvej fáze – prehodnocovala dva základné vývinové prúdy poromantickej literatúry: 1.romantizujúcu sentimentálnu poviedku, 2.krátke žánre dokumentárneho typu a im príbuznej novelistiky. Vajanský a Kukučín vyviedli slovenskú prózu z poromantickej krízy tým, že jej načrtli dve produktívne cesty. Vajanský umelecky rozpracoval typ poromantickej prózy a rozvinul ho do románovej formy. Kukučín oslobodil postromantickú prózu od príťaže popisnosti. Autori druhej vlny realizmu (J.Gregor Tajovský, B. Slančíková-Timrava, L. Nádaši-Jégé, J. Jesenský) novo aktualizovali úlohu subjektu a objektu epického zobrazenia. Robili to už z hľadiska pesimisticko-naturalistickej koncepcie života a človeka.
 
Dráma

            V období realizmu bola dramatická tvorba mnohoprúdová. Integrovala do seba romantické i postromantické prúdy, prvky sentimentalizmu, naivného i kritického realizmu, verizmu a symbolizmu. Realistický prúd v slovenskej dramatike predznačil Martin Kukučín hrou Komasácia (1889). V 90.rokoch sa k nej priradili ďalšie:Vansovej SvedomieUrbánkove ľudové drámy Rozmajrín, Škriatok, Bludár a iné. K veselohrám z dedinského prostredia, začínajúc koncom 80.rokov Socháňovým Civilným manželstvom, pribudli Bodického Zimozel, Tajovského Sľuby a Ženský zákon Urbánkove tzv. salónne komédie Pokuta za hriech, O polnoci, Za živa v nebi, Diabol v raji manželskom. V prvých rokoch 20.stor. prevládajú vážne dramatické druhy. Hviezdoslavova tragédia Herodes a Herodias (1908) predstavuje jeden z vrcholov domácej realistickej dramatiky shakespearovského typu:napísaná je sčasti veršom a sčasti prózou.
 
Za obrazmi Herodesa Antipasa a jeho druhej manželky Herodiady možno vidieť kritiku nemravnosti vládnucich spoločenských vrstiev a obranu pravdy a spravodlivosti. V 20.rokoch 20.stor. sa uskutočnila druhová kryštalizácia, pribudli hry s historickou tematikou a s časovými motívmi z dedinského života.
 
Literárna kritika

Realistická kritika sa nevyznačovala väčším počtom výraznejších kritických osobností. Patrili medzi ne S.H. Vajanský, J. Vlček, J. Škultéty, T. Milkin a príležitostne E. Márothy-Šoltésová, M. Kukučín, L. Nádaši-Jégé. Uvedení autori vystupovali vedome ako organizátori literárneho procesu. Usilovali sa o otvorenie slovenskej literatúry smerom k svetovému literárnemu kontextu. Pestovaným kriticým žánrom bola recenzia, menej stať a esej.
 
Hlavné znaky slovenského realizmu v bodoch:
 
1.Sociálna tematika vytláča národnú tematiku
2.V dielach prevládajú súčasné témy
3.Dominuje próza-poviedky, novely a romány
4.V poézii prevládajú lyricko-epické skladby
5.Do popredia sa dostáva jednoduchý človek, ľudový jazyk a ľudové prostredie
6.Dráma nemá vysokú hodnotu (okrem Hviezdoslava)