Tvorba

 

Pavol Országh-Hviezdoslav patrí medzi formovateľov estetickej koncepcie jeho generácie. Pri svojom prvom cudzojazyčnom (maďarskom, nemeckom) vstupe do literatúry (Miškolc, Kežmarok) prijímal vrcholnú tvorbu maďarskej (Petofi, Arany) a nemeckej (Goethe, Schiller, Heine) literatúry, pričom cez ňu sa zoznamoval s ostatnou európskou literatúrou. Jeho druhý, slovenský vstup do literatúry je poznačený intenzívnym dotykom s domácim kultúrno-literárnym prostredím. Z neho vzišiel aj podnet na knižné vydanie jeho slovenských prvotín Básnické prviesienky Jozefa Zbranského (1868). Túto svoju literárnu prvotinu z čias štúdií v Kežmarku venuje Andrejovi Sládkovičovi. V nej ospevuje svoje rodisko v objatí vencov modrých vrchov, kde si čupia chudobné chalupy. Už tu prejavuje úprimnú lásku k ľudu. V ďalších veršoch si spomína na svojich rodičov. Pri vstupe Hviezdoslava do slovenskej literatúry, ktorý je spojený s almanachom Napred (1871), sa popri „vysokých“ polohách jeho poetiky objavil aj „nízky“, „ľudový smer“, ktorý sa najvýraznejšie prejavil v jeho spoločenskej poézii Severné žiare (1870).
V 70.rokoch sa viackrát pokúsil o uplatnenie prvkov epického videnia skutočnosti v básňach Zmier, Jano Bodora, Ilona Žltovlas. Naplno ich rozvinul až v 80.rokoch v Hájnikovej žene (1884-1886). Hájnikova žena je lyricko-epická skladba, skladá sa z 15 spevov. Autor zasadil príbeh mladého hájnika Miša Čajku a jeho švárnej ženy Hanky do prekrásnej hornooravskej prírody. Jedinečným spôsobom tu stvárnil súžitie človeka a prírody. Autor do epického príbehu vložil celospoločenský konflikt:konflikt bohatých (šľachta) a chudobných (ľud). On tvorí dejovú os skladby i základný konflikt diela. Hviezdoslav stojí na strane ľudu a odsudzuje príživníctvo, egoizmus, zhýralosť pánov, proti ktorým stavia čestnosť, priamosť, statočnosť a pracovitosť prostého človeka.
Na začiatku básnikovho druhého „lyrického“ obdobia stojí 21 „kozmických“ Sonetov (1866). Je to básnická zbierka, kde sa básnik zamýšľa nad záhadami vesmírneho sveta, nad možnosťami ľudského poznania, zraňuje ho zloba a neprávosť pozemského života, chce od neho uniknúť do sveta fantázie, básnickej tvorby, ale nakoniec spoznáva, že jeho miesto na zemi, v strede spoločenských zápasov.
Jeho ďalšia lyrická tvorba exponuje predovšetkým osobnú autorskú problematiku:lyrický cyklus, pozostávajúci z 3 častí:
Letorosty 1 (1885)-autor tu naznačuje program svojej tvorby.Chce, aby jeho poézia bola pravdivá, bez okrás. Pravda je jeho životným krédom.
 
Letorosty 2 (1886-1887)-táto časť je obraz jeho vnútorného života v ťažkých časoch života, keď postupne stráca svojich najbližších. „Čierny rok“-
smrť matky, otca, brata. Smrť najbližších núti Hviezdoslava zamýšľať sa nad zmyslom ľudského života.
         Letorosty 3 (1896)-tu básnik postupne prechádza od osobných bôľov k problémom života slovenského ľudu.
         Žalmy a hymny (1896)-v tomto lyrickom cykle ospieval tisícročie príchodu Cyrila a Metoda do Veľkomoravskej ríše, ale i zažialil nad neblahým osudom, ktorý stíhal náš národ celé stáročia. No vyslovil vieru, že po utrpení musí prísť zmŕtvychvstanie-oslobodenie národa.
         Prírodná lyrika: Prechádzky jarom (1898)-autor chápe človeka ako súčasť prírody.Pre básnika je príroda inšpiračným zdrojom, čerpá z nej fyzické i duševné sily.
         Prechádzky letom (1898)-úvodnou básňou je oslava slnka:Hymnus o slnku. Slnko je darcom života, básnik opisuje prácu ľudí na poli a piesne ľudí pri práci. V básni Zvážajú z poľa-vrcholí básnikova filozofia.
         A ďalšia lyrická tvorba ako Stesky (1903-1906) a Dozvuky (1909-1911).
         Súbežne s lyrickou tvorbou Hviezdoslav realizuje aj epickú koncepciu svojho diela. Po prvej epickej syntéze lyricko-epického charakteru (Hájnikova žena) nasleduje rad menších epických diel:Bútora a Čútora, Na obnôcke, V žatvu, Poludienok, Večera, Prvý záprah a iné.
         Tieto vystrieda druhá epická syntéza:Ežo Vlkolinský:epická básnická skladba-dejiskom je Vlkolín. Syn Ežo sa dostáva do konfliktu so svojou matkou Esterou, ktorá nesúhlasila s tým, aby si jej syn-zemiansky potomok, zobral za ženu sedliacke dievča Žofku Bockovie. Eža pritúli jeho strýko Eliáš a v jeho dome je aj 4 dni trvajúca svadba, ktorá sa stala predmetom básnikovho realistického zobrazenia ľudovej múdrosti, humoru a života vôbec. Na svadbe si začne vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blažkom, ale so stúpajúcou náladou stoja zrazu proti sebe dva svety:zemania a sedliaci.
         Gábor Vlkolinský-epická básn. skladba a Dve návštevy-v tomto diele sa uzatvára osud Eža a Gábora, keď autor k obom po rokoch prichádza na návštevu a porovnáva ich protiklady života. Ežo má len jedno dieťa a zostal verný zemianskej tradícii, Gábor má viac detí a jeho spôsob života je sedliacky a splynul s ľudom.
         Druhá časť jeho epickej tvorby sú kratšie epické diela rozličného charakteru:biblické básne (Ráchel, Kain, Vianoce, Sen Šalamúnov), balady (Zuzanka Hraškovie, U kaplice, Anča, Ošetrovateľky), epické skladby s roľníckou tematikou (Oráč a kosec, Deľba dedičstva), s historickou tematikou (Rastislav, Pribina, Ľútosť Svätoplukova) a s tematikou povestí a fantastiky (Jánošíkova stupaj, Pomsta mŕtvych, Topeľci).

         Baladickou tvorbou sa Hviezdoslav radikálne odklonil od ustáleného baladického žánrového povedomia. Táto radikálnosť sa prejavila najmä v tom, že neinovoval domáci romantický baladický žáner, ale vytvoril nový typ balady-sociálnopsychologickú baladu.Posledné roky svojho života Hviezdoslav zväčša písal príležitostnú poéziu. Chcel ňou upozorniť na svoj spoločenský program, na svoje zámery formovateľsky zasahovať do domáceho spoločenského života.
         Cyklus Krvavé sonety(32 sonetov) (1914, knižne v r. 1919)-vyjadruje tu protest proti 1. sv. vojne, patria medzi najlepšiu našu aj svetovú protivojnovú literatúru. V 1. časti autor vykresľuje hrôzy vojny a jej dôsledky. Trápi ho otázka, kto je za túto hrôzu zodpovedný. Zisťuje, že je to egoizmus a ziskuchtivosť jednotlivcov, skupín a národov. Vojnu odcudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom, ale trápi ho i osud Slovanstva a vlastného národa. V záverečných sonetoch vyslovuje túžbu po miery, vieru v ľudskejšiu, spravodlivejšiu spoločnosť.
         Hviezdoslavova dramatická tvorba sa stala prirodzenou súčasťou jeho programu „vysokej“ národnej kultúry. Už prvé dramatické práce Vzhledanie (1868), Pomsta (1869) a Otčim (1871) svedčia o tom, že sa usiloval písať drámu ako vysoký básnicko-dramatický útvar shakespearovského typu. Herodes a Herodias, päťdejstvová tragédia (1908, publikovaná v r. 1909)-hlavnou postavou je Herodes Antipas-rímsky miestodržiteľ v Palestíne, je to tyranský vládca, autor zobrazuje jeho mocenský vzostup sprevádzaný množstvom krviprelievaní, útlakom a zradami a jeho pád.
         Základnou motiváciou Hviezdoslava prekladať diela svetoznámych autorov (Shakespeare, Goethe, Schiller, Puškin) bol zámer dokázať, že slovenčina je plnohodnotný jazyk, ktorý je schopný pretlmočiť vrcholné diela svetového literárneho dedičstva.
         To, čo Hviezdoslavovo dielo spája a robí ho neopakovateľne hviezdoslavovským, je jeho poetika a aj tým dokazuje, že je jeden z najväčších slovenských básnikov.