Životopis

 

Pavol Országh-Hviezdoslav je jeden z najväčších slovenských básnikov. Jeho veľkosť nie je len v rozsiahlosti básnickej tvorby, ale predovšetkým v jej umeleckej hodnote a vo význame, aký má pre život nášho národa. Jeho tvorba je zrastená so životom slovenského ľudu. Jeho diela verne odzrkadľujú skutočnosť, preto sú realistické. Pavol Országh-Hviezdoslav sa stal aj zakladateľom nášho básnického kritického realizmu.
Narodil sa vo Vyšnom Kubíne 2. februára 1849. Krásne okolie básnikovho rodiska si získalo jeho srdce už za detstva. Jeho rodičia pochádzali zo zemianskeho rodu, ale už chudobného, takže celkom splývali s oravským roľníckym ľudom. Zo svojich učiteľov si veľmi obľúbil Adolfa Medzihradského, ktorý neskoršie vplýval aj na jeho národné uvedomenie. Do trinásteho roku žil v rodinnom kruhu, kde sa s veľkou láskou vinul najmä k matke. Mal dvoch súrodencov – brata a sestru. Keď brat ostal pri gazdovstve, rodičia sa rozhodli dať Pavla do škôl. Dali ho na gymnázium do Miškolca, po maďarsky ešte nevedel, ale usilovnosťou dokázal, že už na konci prvého ročníka patril k najlepším žiakom. Už tu si obľúbil básne maďarských básnikov Petofiho a Aranya. Pod ich vplyvom v tomto maďarskom prostredí začal písať básne po maďarsky. Po skončení troch tried z Miškolca odišiel do Kežmarku, kde sa naučil po nemecky. Vo štvrtej triede už písal básne po nemecky. Ako žiak piatej triedy v maďarskom samovzdelávacom krúžku na literárnom súbehu prevýšil i žiakov ôsmej triedy. Domov chodil len na prázdniny, takže bol od slovenskej rodnej Oravy skoro celkom odtrhnutý. Hrozilo nebezpečenstvo, že sa odnárodní. Zásluhou oravských národovcov dostali sa mu do ruky diela našich slovenských básnikov, z ktorých najmä Ján Kollár a Andrej Sládkovič vplývali na jeho rozhodnutie stať sa slovenským básnikom. O svojom prebudení neskôr píše v básni Mňa kedys´ zvádzal svet.
 Po matúre v Kežmarku odchádza do Prešova študovať právo. Slovenskí študenti tam vyvíjali čulú kultúrnu činnosť. Založili si literárny spolok Kolo a tento literárny krúžok navštevoval i Pavol Országh. So svojím druhom Kolomanom Banšellom r. 1871 vydali literárny almanach Napred. 
Po skončení práva sa stal advokátskym osnovníkom v Dolnom Kubíne a neskoršie v Martine.
Roku 1873 sa zúčastnil Jungmannových slávností v Prahe. Tu sa zoznámil s predstaviteľmi českého národa a poprednými osobnosťami iných slovanských národov. Návšteva Prahy v Pavlovi Országhovi utvrdila cit československej spolupatričnosti. Neskoršie bol podsudcom na okresnom súde v Dolnom Kubíne. Boli to práve kritické časy, keď začiatkom sedemdesiatych rokov po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa začal stupňovať maďarizačný tlak.
Prejavilo sa to najmä v postupnom zatváraní matičných gymnázií a išlo aj o osud Matice slovenskej. Pavol Országh vtedy v Dolnom Kubíne otvorene vystúpil na obranu národných práv Slovákov. Ako štátny úradník nemohol bojovať proti maďarskému politickému šovinizmu. Preto sa vzdal úradu. Prijal básnické meno Hviezdoslav a jeho rozhodnutie bojovať za slobodný, ľudský dôstojný život svojho národa a ľudu dozrelo.
         Roku 1879 opúšťa štátny úrad v Dolnom Kubíne a odchádza do Námestova za advokáta, kde žije dvadsať rokov. Boli to roky jeho najplodnejšej tvorby. Hornooravská príroda pod Babou horou a styk s roľníckym ľudom boli dva hlavné pramene jeho tvorby obdobia námestovského. Zaujal ho najmä život nášho dedinského ľudu a veľmi kriticky sa vyslovil o vzťahoch, aké mali k nemu páni. Hviezdoslav ostro šľahal neslovenskú i slovenskú buržoáziu. Kriticky sa postavil aj proti tej časti slovenskej inteligencie, ktorá pasívne očakávala pomoc zvonku. V Námestove vznikli aj jeho vrcholné epické skladby:Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský.
         Po dvadsiatich rokoch sa vracia do Dolného Kubína, odkiaľ so živým záujmom sleduje domáce i svetové udalosti, veľa tvorí a prekladá. Tam ho zastihla i prvá svetová vojna.
         Hneď v auguste a septembri roku 1914 napísal svoje Krvavé sonety ostro zamerané proti vojne. V máji r.1918 na čele slovenskej delegácie ide do Prahy na oslavy 50.výročia založenia Národného divadla.
         Hviezdoslav bol celý život hlásateľom bratskej jednoty Čechov a Slovákov. Dožil sa jej 28.októbra 1918, keď na troskách Rakúsko-uhorskej monarchie vznikla Československá republika. Básnikove sedemdesiate narodeniny oslavoval celý národ. Prišla ho pozdraviť i mládež už z československých škôl, oslobodených spod národného útlaku. Jej zástupcom dal svoj odkaz slovami: „Mládež, uč sa!“1)
         Hviezdoslav sa stal poslancom Národného zhromaždenia. Karlova univerzita v Prahe ho poctila čestným doktorátom. Pozdravil oživotvorenú Maticu slovenskú a stal sa jedným z jej predsedov. Nebolo významnejšieho národného podujatia, ktoré by nebol pozdravil básňou.
         Po prekročení sedemdesiatky začal rapídne slabnúť a chorľavieť. Nepomohlo mu ani liečenie v Prahe. 8. novembra 1921 umrel v Dolnom Kubíne a tam je i pochovaný. Jeho život a tvorbu nám približuje Hviezdoslavovo múzeum v Dolnom Kubíne.