Slovenský realizmus

     Slovenský realizmus prichádza na Slovensko okolo roku 1875. Oproti ostatným európskym krajinám je to oneskorenie o vyše pol storočia. Dôvodom tohto oneskorenia bola ekonomická, kultúrna a sociálna zaostalosť Slovenska.                       

     Autori v tomto období sa viac sústreďujú na ľud, jeho kultúrny a spoločenský   život a snažia sa o priame zobrazenie skutočnosti pričom neobchádzajú konflikty vtedajšej spoločnosti. Príslušníci tejto novej generácie sú poznačený matičným obdobím v ktorom vyrastali a ovplyvnený vedúcimi osobnosťami slovenskej literatúry ( Kollár, Sládkovič ) ako aj európskou poéziou ( Byron, Hugo, Heine, Petoffi ). V realistických dielach sa postupom času do popredia dostáva sociálna problematika pričom národná problematika sa stavia do úzadia. Stredobodom autorových záujmov je roľníctvo kým zemianstvo podľa jeho názoru dohralo svoju úlohu.

     V roku 1871 vychádza almanach (zborník prác) Napred, ktorý zostavil Pavol Országh Hviezdoslav spolu s Kolomanom Banšellom. Súčasne s ním zaniká štúrovský časopis Orol a obnovujú sa Slovenské pohľady, ktoré redigoval Svetozár Hurban Vajanský a Jozef Škultéty.

     Slovenský realizmus delíme na dve vlny. Prvá vlna slovenského realizmu (1880-1890) sa vyznačuje zmenami nielen v ideovo – tematickom smerovaní literatúry, ale aj v literárnej estetike, význame a tvare literárneho diela. Najvýznamnejšími predstaviteľmi tohto obdobia sú: Svetozár Hurban Vajanský, Pavol Országh Hviezdoslav, Terézia Vansová, Elena Maróthy Šoltésová a Marti Kukučin.V poézii sa začína presadzovať sylabotonický veršový systém, rôzne ďalšie veršové formy a básnické výrazové prostriedky. V prvej vlne slovenského realizmu sa píšu lyrické, lyricko – epické skladby a rôzne lyrické básne a cykly. Štýl prózy taktiež prešiel zmenami, má totiž charakter ľudového hovorového jazyka. V tomto období prevládajú kratšie žánre ako kresba, črta, poviedka, novela  a vyskytuje sa aj román. Najmenej rozvinutá je dráma ktorej sa venoval len Pavol Országh Hviezdoslav.

     V 60-70 rokoch sa mesto Martin stáva kultúrnym centrom Slovenska. Vychádzali tu rôzne časopisy (Slovenské pohľady, Orol, Národné noviny, Černokňažník, Priateľ ľudu), bola tu kníhtlačiareň, Kníhkupecko – nakladateľský spolok, Muzeálna slovenská spoločnosť, Živena a pod.